Od Atén po brexit… – 2. časť

Od Atén po brexit… – 2. časť

NIE-BRRUSELU

Dejiny štátnosti na našom kontinente sa úzko viažu na históriu vzniku a vývoja ústavných zákonov. Od prvotnej antickej demokracie v aténskom mestskom štáte prešla dlhá doba a snaha o jasné deklarovanie spoločenských noriem na základe rovnosti a spolupráce stále nie je ukončená. Dnešní Európania by však mali vedieť, že ide o neustály vývinový proces, ktorý neskončí zrejme nikdy, keďže každá norma je daná okolnosťami, ktoré si vyžiadali jej zavedenie do života.


Každý štát na našom kontinente má svoju vlastnú ústavu, ktorá sa zväčša viaže na tradície a historické dedičstvo jednotlivých krajín a štátov (napríklad naša slovenská ústava na cyrilsko-metodský odkaz). V rámci Európskej únie proklamatívne SÚ, či skôr MAJÚ BYŤ všetky ústavy členských štátov nadriadené normám EÚ, no treba povedať, že v skutočnosti NIE SÚ, lebo nesmú byť s normami EÚ v rozpore (taký štát by sa členom EÚ nemohol stať). To je dosť schizofrenické už na prvý pohľad. Tomuto čudnému stavu však predchádzali rôzne dejinné udalosti, ktoré v priamych i skrytých súvislostiach prejudikovali dnešný stav a snahy istých kruhov o to, aby sa národné štáty stali vazalmi eurokratických štruktúr a ústavné zákony jednotlivých členských štátov EÚ by mali byť podriadené neviditeľnej pavučine skrytej moci plutokracie a kleptokracie.

Krátke vysvetlenie – plutokracia je nikým nekontrolovaná nadvláda superbohatých jednotlivcov, rodín či skupín, ktoré ovládajú kleptokraciu, teda vrstvu kriminálnych živlov schopných za peniaze a účasť na moci likvidovať nielen svojich odporcov spomedzi slobodne uvažujúcich občanov, ale aj celé národy a štáty pre prospech plutokracie.

Aj širokej verejnosti prístupná právna história vo všeobecnosti rozlišuje tri generácie novodobých ústav, ktoré sa týkajú (niektoré s konotáciami na ústavu USA) najmä európskych právnych systémov:

Prvá generácia zahŕňa historické ústavy Francúzska a USA, kde tvorcovia kódexov venovali pozornosť predovšetkým problematike princípu deľby moci, a až následne sa venovali aj občanovi a jeho právam. Možno sem zaradiť aj ústavy Belgicka, Švajčiarska či Nórska zo začiatku 19. storočia.

Druhá generácia predstavuje ústavy vznikajúce veľmi rýchlo po skončení prvej svetovej vojny. Medzi také patria napríklad ústava prvej ČSR z roku 1920, weimarská ústava v Nemecku, či ústava Rakúska po nastolení republiky. Tieto ústavy začali zvýrazňovať pozíciu občana ako spolutvorcu štátnej vôle s dôrazom na politické a občianske práva jednotlivca.

Tretia generácia predstavuje ústavy vznikajúce už po 2. svetovej vojne. To sú napríklad ústavy Nemecka z roku 1949, Francúzska (4. republika) z roku 1946, alebo aj Talianska z roku 1947. Prvýkrát sa do ústav zakotvili aj hospodárske a sociálne práva občanov, čo je mimoriadne dôležité pre rozvoj občianskeho povedomia ľudí, ktorí nepatria k bohatým vrstvám, ale majú záujem o verejný život.

Na druhej strane, spomenuté ústavy zvýrazňujú aj mierovú zahraničnú politiku so zásadami, že všetky spory treba riešiť mierovou cestou. Je to dôsledok vojnových udalostí v predchádzajúcich dvoch svetových kataklizmách vyvolaných krízami a následným kolapsom vo vnútropolitických i medzištátnych sporoch viacerých európskych štátov…

Nijaká, hoci aj v dnešnom systéme platná ústava nie je v historických súvislostiach, no ani v kontexte súčasného občianskeho, politického a právneho života uzavretou kapitolou. Všetky zákony, teda aj tie ústavné sa majú vyvíjať podľa potrieb a v prospech celej spoločnosti. Občas ale niekto podsúva spoločnosti aj také „vábničky“, akými sú návrhy na tzv. ústavu Európskej únie. Kam to viedlo v prípade minulého, nie veľmi dávneho pokusu, o tom hovorí príbeh Lisabonskej zmluvy, ktorý si priblížime v budúcej časti.

POKRAČOVANIE v pondelok 29. augusta 2016

Od Atén po brexit… – 1. časť  – TU

 

 

Logo-SPOLOCNE-ZA-SLOVENSKORR_logo

 

 

 

 

Foto zdroj: http://www.cartooningcapitalism.com/plutocracy-vs-democracy/